Ľudská populácia bola od pradávna ohrozovaná infekčnými chorobami a ich epidémiami. Preto už staroveké civilizácie v Číne, Indii, Arábii, Grécku a Ríme sa snažili ochranu pred nimi vyriešiť zákrokmi, ktoré sú podobné dnešnému očkovaniu.. Vnášanie materiálu z pustúl chorého na kiahne do kože zdravého jedinca, u detí vkladanie tampónov z rozdrvenými kiahňovými chrastami do nosa, obliekanie košieľok, ktoré nosili deti choré na kiahne, patrili k preventívnym opatreniam na zabránenie strát. Všetky tieto opatrenia označované ako variolizácia, viedli však k umele navodenej infekcii a ďalšiemu šíreniu ochorenia zanechávajúcemu imunitu. Riziko úmrtí po variolizácii bolo vysoké (3-4%) a táto metóda neviedla k zníženiu intenzity alebo k prerušeniu epidemického procesu.
Prvú variolizáciu v Európe vykonal na anglickom kráľovskom dvore lekár Maitland v roku 1721. V ten istý rok v Prešove prvýkrát v kontinentálnej Európe použil variolizáciu župný lekár Ján Adam Reyman.

Variolizáciu nahradila po objave Angličana E.Jennera v roku 1796 vakcinácia, ktorej podstata spočívala vo využití skríženej imunity proti vírusu kiahní a vírusu kravských kiahní. Prvou vakcináciou položil Edward Jenner základy pre vykorenenie zatiaľ jedinej infekčnej choroby – varioly, pravých alebo tzv. čiernych kiahní.
Prešlo celé storočia, kým Pasteur objasnil podstatu očkovania. Dokázal, že ochrana proti infekčným chorobám môže byť zabezpečená práve očkovaním. Avšak rozhodujúcim krokom v ľudskej imunizácii bolo použitie post expozičnej vakcinácie proti besnote u mladého J. Meistera, ktorý bol poranený besným psom.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia došlo k poznaniu mnohých pôvodcov infekčných chorôb a následne k objavom a rozvoju ďalších očkovacích látok -vakcín.
V roku 1896 Weright odskúšal prvú neživú antitýfovú vakcínu na ľuďoch a v roku 1915 Widal doporučil použitie trojvakcíny obsahujúcej tzv. Eberthov bacil (Sallmonella typhi) a baktérie paratýfusu A a B.

Koch objavil v roku 1884 pôvodcu cholery Vibrio cholerae a v roku 1892 sa Ferran, nasledovaný Haffkinsom, pokúsil o imunizáciu použitím živých baktérii.
Prvé výsledky očkovania  proti čiernemu kašľu boli uverejnené v roku 1923 Madsenom, Ramon objavil difterický toxoid, za ktorým nasledoval objav tetanického toxoidu.

Calmette a Guerin pripravili vakcínu proti TBC. Vakcíny proti chrípke a proti žltej zimnici boli pripravené v roku 1937. Od vtedy bolo vyvinutých niekoľko ďalších vakcín. Až v roku 1949, keď Enders, Weller a Robins ako prví kultivovali vírus na opičích  bunkách, vznikla nádej na realizáciu očkovania proti vírusovým chorobám
Jedným z najväčších zdravotníckych úspechov minulého storočia je eradikácia čiže vykorenenie varioly. Kiahne existovali už v staroveku. Epidémie varioly v Európe vyvrcholili v 18. storočí keď na ne zomrelo asi 60 miliónov ľudí. Veľkým krokom vpred v boji za likvidáciu varioly bolo zavedenie ochranného očkovania vo väčšine vyspelých štátov.

Na osemnástom zasadaní SZO v roku 1965 bol prijatý program celosvetovej eradikácie varioly a SZO vyzvala všetky členské štáty, aby podľa svojich možností prispeli k uskutočneniu tohto cieľa. V roku 1979 bola variola vyhlásená za eradikovanú na celom svete a od roku 1980 sa ustúpilo od povinného očkovania. Eradikácia kiahní je konkrétnym príkladom účinnej medzinárodnej spolupráce v boji proti vážnym epidemickým chorobám. Dosiahla sa využitím vedeckých poznatkov a mobilizovaním vládnych a nevládnych organizácii pod vedením SZO.
V roku 1988 SZO vyhlásila program eradikácie detskej obrny do roku 2000. Táto infekcia sa už nevyskytuje na americkom kontinente a jej celosvetová eradikácia je na dosah.